1. Kapitola: Po stopách krvi

Bola tichá a pokojná letná noc, vysoko na nebi svietil žiarivý mesiac. Práve bol spln. Milovníci splnov i meteorológovia boli pri svojich teleskopoch a sledovali ten úžasný jav. Bola to noc, ako z rozprávky, všade na vôkol bolo ticho a v uliciach vládol pokoj. Iba v zadu v tmavých uličkách, kam mesiac nedosvietil do okien domov svietil maják policajného auta, ktoré tadiaľ prechádzalo. Išlo pomaly, a pokojne, času malo dosť. Policajti v ňom sa pohodlne usadili a sledovali okolie. No ani po hodine neprestajného hliadkovania nespozorovali žiadu nezákonnú činnosť. Práve prechádzali popri malému občerstveniu, bolo to obyčajné občerstvenie, malý, skromný podnik, ktorý každý dobre poznal. Hore na streche bufetu svietil červený bilbord v podobe veľkého hamburgera, vedľa ktorého bol zelený nápis: Bigburger.

„Koľko je hodín?“

„Pol jedenástej...“

„Iba,... myslel som si, že bude apoň pol jednej!“

„Vidíš, je tu také ticho, pokoj, že ani ten čas neuteká...“

„Do riti, to tu budeme obsmŕdať ešte asi päť hodín.....!“

Povedal otupený Mike a odopol si pás.

„Počkaj, že mi kúpiš hamáč???.“

Na Hankovej tučnej tvári, sa rozlial široký úsmev.

„Jasné..“

Mike potiahol za kľuku a vystúpil z auta. Cestu z hora osvetľoval mesiac, a na malej kaluži vedľa kanála bol vidiet odraz pouličnej lampy. Vystúpil a zatvoril za sebou dvere. Pohodlne a pokojne sa vybral k bufetu. Na ceste bol vidiet dlhý tieň, postupujúci smerom k občerstveniu.

„Prajete si?“

Mike podišiel k pultu.

„Jeden big s majonézou, dve nesky, jednu salámovú žemľu a malý balíček žuvačiek..“

„Tri eurá, sedemdesiat centov....“

„Nech sa páči...“

Predavač mu podal jedlo.

„Ďakujem...“

Zplatil a otočil sa k autu. V oboch rukách mal jedlo, horúca káva sa mu valila na sako, ale on bol pokojný. Kľudne kráčal k autu nesúc jedlo. Zrazu zastal a spozornel.

„Čo je, čo stojíš, pokračuj v ceste!“

Kričal na ňho vyhladnutý Hank. No Mike iba tíško stál, a nemo pozeral na auto. Bol celý bledý, stál akoby ani nepočul, ako na ňho jeho kolega volá. Díval sa na zadné koleso, bolo celé od krvi a za autom boli krvavé stopy po pneumatikách, ktoré išli od auta. Mike sa prebral zo

šoku a prešiel k Hankovi.

„Za autom je krv!“

Skríkol na ňho. On hneď vystúpil a baterkou vrhol svetlo na neznámu krv.

Hank zaujatato kráčal po stopách krvi a Mike ho, ako dobrý kolega následoval.

„V škole sme sa učili, že stopa z kolesa môže mať maximálne tak tridsať metrov...“

Poznamenal Hank.

„Ja viem, my sme sa to tiež učili!“

Nedal sa zahnbiť.

„Hej, dobre, tak koľko asi ešte tá krvavvá stopa pôjde?!“

„No ja neviem, to sme sa neučili...“

„Logika nie, prešli sme približne desať metrov, takže koľko.....Tridsať mínus desať je: dvadsať.“

„Ale to ja viem!“

Obhajoval sa.

„Áno, tak prečo si mi to nepovedal?“

„Ja...“

Mike sa zakoktal. Pomaly sa blížili ku koncu stopy, ktorej obvod sa každým ďalším krokom zväčšoval. Zrazu kdesi v diaľke začuli šramot. Z púzdier si dopli zbrane a podišli bližšie k miestu, kde šramot počuli. Hank neprestajne vrhal lúč svojej baterky na veci okolo neho a popritom hľadal príčinu šramotu. Po chvíľke chodenia za zvukmi prichádzajúcimi z poza rohu došli až k pováľaným popolniciam. Bol to tmavý, neosvetlený kút. Hank vrhol svetlo na popolnicu a z nej vyskočila vyľakaná mačka. Mika trhlo a pri tom skoro spadol do popolnice.

„Ty sa bojíš oyčajnej mačky...“

Začal sa mu smiať.

„Nie ale zvrtlo sa to tak rýchlo, nečakal som to...“

„No jasné.......“

Hank si z neho aj naďalej robil posmech. Zrazu sa Mike zahľadel na dvere za popolnicou.

„Daj sem tú baterku!“

Mike mu ju vytrhol z ruky. Vrhol ňou svetlo na pootvorené dvere. Boli to obyčajné dvere z dubového dreva, mali pozlátenú kľučku v tvare nepravidelnej potkovy. V izbe za dverami bola tma.

„Čo, čo tam vydíš?!“

„Nič, ale videl si už o jedenástej otvorené dvere, za ktorýmy bola tma?“

„Videl som už veľa dverí...“

Hank so srandovaním neprestával. Mike si z púzdra vytiahol zbraň a mieriac i svietiac pred seba si razil cestu pomedzi pováľané popolnice.

„Tu je Manhatanská polícia, poručík Colins, je tu niekto?!“

Mike prešiel cez prah ešte vždy vŕzgajúcich dverí a Hank ho pri tom následoval. Prechádzali cez tmavú chodbu do predsiene a pomaly postupovali v pred. V byte bolo plno prachu, ktorý sa neprestajne výril popred lúč baterky. Prešli cez ďalší prah tajomného domu a ocitli sa v obrovskej obývačke. Bola tam biela sedacia súprava, ešte vždy pustený LCD televízor, v rohu bol krb a na zemi pred sedacou súpravou bol biely koberec z kožišiny vlka. Na stenách luxusnej obývačky bolo vidieť tiene stromov, ktoré boli za oknom.

„Ten človek musí byť poriadne bohatý..“

Poznamenal Hank.

Prešli cez obývačku a zamierili do kúpelne, ale najprv sa ešte zastavili obzrieť si kuchyňu. Bola to obyčajná kuchyňa v talianksom štýle, všetko v nej bolo pedantne uložené, všetko, každá vec v kuchyni mala svoje miesto. Mike si všimol nožov v drevenom púzdre na kuchynskej linke. Bola to súprava šiestich nožov, boli dôkladne pozasúvané ale jeden nôž chýbal. Opustili kuchyňu a prešli do kúpelňe. Dvere, na ktoré neprestajne vrhal svetlo obli zatvorené. Mike nazrel dnu cez kľúčovú dierku. V malom otvore, cez ktorý videl zbadal vaňu. Videl len jej obrysy, pretože záclona na okne bola zastretá. Mike pomaly pootvoril dvere svietiac, i mieriac pred seba. Tieň ešete vždy vŕzgajúcich dverí sa pomaly plížil tmavou kúpelňou a im sa naskytal pohľad na vaňu v rohu. Mike vrhol svetlo na vaňu a zbadal zaschnutú krv na okraji. Okraj vane bol celý od krvi, ktorá sa tiahla od noža na okraji až po samotnú zem. Mútna, červená tekutina, ktorej bola plná sa nápadne podobala na krv ktorej bolo všade na vôkol nadostač. Na opačnom kraji vane bol položený prístroj na transfúziu krvi, z ktorého cez úzku hadičku neprestajne kolovala červenkastá tekutina. Hadička hlboko pod hladinov do vane vpúšťala ďalšie a ďalšie decilitre a na hladine sa za každým objavilo zopár tmavých bubliniek. Cez takmer nepriehľadnú tekutinu videl len z ťažka, no zazdalo sa mu, že tam niečo je. Naklonil sa nad vaňu a lepšie sa prizrel. Tupo hľadel na červenkastú hladinu, až kým opäťnezazrel objekt pod ňou.

„Niečo tam je... teraz sa tamčosi mihlo!“

Poznamenal zaujatý Mike.

„Pane-bože, čo to je?!“

Zhnusil sa Hank. No on iba stál a zainetresovane hľadel do vane.

„Základňa, tu je poručík Rosen z hliadky číslo devätstopäť. Prepínam..“

„Tu je základňa, rozumiem, prepínam.“

„Pri obhliadke podozrivého domu sme narazili na vaňu plnú krvi. Myslím, že v nej je aj nejaké telo...“

„Počkajte tam poručík pošleme k vám niekoho. Prepínam, končím!“

Hank ohlásil situáciu do vysielačy. Mike stále tupo hľadel do vane svietiac cez nepriehliadnú tekutinu.

„Myslíš, že je tam človek?!“

„To neviem Hank, ale niečo tam určite je, vidíš ten obrys pod hladinov? Podľa mňa je to ruka, alebo noha.“

„Je to otrasné, ako mohol niekto urobiť niečo podobné?“

„Čo myslíš, koľko je tam krvi?“

„To naozaj neviem, hlavne sa ničoho nedotýkajme, lebo nám agenti vynadajú, že sme zničili odtlačky.“

Na oblohe stále panovala krása mesačného svitu, ktorá sa nedala zahlait mrákavou z juhu, kdesi v diaľke bolo počuť vlkou, ktorý neprestajne vili na mesiac. No detektívovi Maysovi to bolo jedno, mal ťažký ďeň, a bol znudený... Sedel na vo svojom byte a pozeral seriál ktorý práve dávali. Pozeral Souths park a aj keď sa mu ten seriál vôbec nepáčil pozeral ho s veľkým záujmom, pretože nič iné v televízore nebolo. Tupo hľadel do širokouhlého televízora, v ktorom sa objavovali kreslené postavičky bez bez zmyslu pre humor. Sedel na čiernom koženom gauči a pomaly zaspával. Oči sa mu zatvárali a on sa ponáral do hlbokého spánku. Zrazu ho z čiastočného spánku prebudil prnikavý zvuk jeho mobilu. Posadil sa a so zývnutím zdvihol ešte vždy zvoniaci mobil.

„Prosím:?“

„Tu je poručík Jamers, na rohu piatej a deviatej máme mŕtvolu...“

„Dobre hneď som tram!“

Zložil a mobil si zasunul do vačku. Postavil sa a šiel k dverám. Ospato sa tackal po dlhej chodbe a popritom z vrecka vyberal zväzok kľúčov. Podišiel k dverám a otvoril ich vyšiel na chodbu bytovky, v ktorej býval a zamkol za sebou dvere. Stlačil vypínač na stene a svetlo z veľkej neónovej lampy na strope vrhlo svetlo na zem. Po schodch zošiel dve poschodia a potom otvoril vchodové dvere, pred ktorými stálo jeho čierne auto. Bol to obyčajný bavorák. Nasadol do ňho a na koži pocítil jemný, chladivý kožený poťah svojho auta. Opäť z vačku na nohaviciach vytiahol zväzok kľúčov a jeden z nich zasunul do dierky pri volante. Pootočil ním a začul zvuk svojho osem valcového motora. Potiahol za ručnú páku, a zaradil rýchlosť a vydal sa do tmavých ulíc Manhatnu. Rútil sa po uličkách, kde nebolo ani živej duše a popritom počúval rádio. Práve hrali pesníčku od Agro Berlin a on si vspomenul na časy, keď ho táto skupina napĺňala dobrou náladou. Vtedy, keď ešte chodil do školy to nemal najľahšie. V prvých piatich triedach nemal moc veľa kamrátov. Nikto sa s ním nechcel baviť. Aj keď sa skúsil skamráit zo všetkými, nikdy si nenašiel kamráta na viac, ako pár mesiacov. Ako plynuli roky, začal byť odvážnejší, medzi svojimi si vytvoril rešpekt, našiel si svojich ľudí na správnych miestach a s kamrátstvom nemal problémy. Ale v ôsmej triede mu zomrela mama. Jeho mama dlhé roky bojovala s zákernou rakovinou a nakoniec tento neférový boj bez prvidiel prehrala. Terrica to veľmi zranilo a rok sa s nikým nestýkal. Po roku samoty a trápenia v rádiu začul pesníčku od tejto skupiny. Spievali o svojom detstve, ktoré mali skoro orvnaké, ako on. Vtedy si uvedomil, že je viac ľudí na svete, ktorý to majú také ťažké a vždy, keď mu bolo smutno za mamou si pustil túto pesníčku a hneď sa ukľudnil... Po chvíľke jazdy cez Manhatanské ulice došiel, až k miestu činu. Zaparkoval pred popolnicami, vedľa ďalšich policajných áut, vypol motor a vystúpil. Prešiel okolo popolníc a cez otvorené dvere vošiel do domu. Všade na vôkol boli vyšterovatelia, ktorý skúmali každý detail, každý kúsok domu. V jednotilvých izbách panoval nepríjemný efekt neónových svetiel odkrývajúcih to, čo voľným okom nemožno vidieť. Prehcádzal cez jednolivé izby, a razil si cestu cez pracujúcich vyšetrovaťeľov, ktorý doňho narážali, ako slepý. Vošiel do kúpelňe, kde už nad záhadnou vaňou dumalo zopár ďalších policajtov. Vkúte, svetelnému efektu ešte prispieval fotograf, ktorý svojím silný, oslepujúcim bleskom osvetľoval celú miestnosť. No on sa iba naklonil nad vaňu a tíško premýšľal.

„Čo v tom je?!“

Spýtal sa policajtov, ktorý stáli rovno za ním.

„Nevieme... už sme začali dosávať vodu z vane, ale prístroj sa zasekol, musíme ho najskôr očistit.“

Povedal a uprel zrak na pár technikov, čo otvárali pumpu.

„Ako to ide? Už ste s tým hotový?“

Skríkol na nich.

„Chvíľku to potrvá, musíme to otvárať pomaly, aby sa nám to tu všetko nerozlialo.“

Sedeli na zemi a pomaly šróbovali jeden šróbik, za druhým. Potom opatrne odkrili poklop, a jeden z nich si navliekol rukavicu. Strčil ruku do prístroja a šparkal prstami pomedzi množstvo sacích ventilov. Po chvíľke hľadania vybral ruku z otvoru a pomaly rotvoril päsť. Rukavica bola celá od krvi a na dlani mal malý predmet, ktorý sa nápadne podobal na hadiu lebku. Vyšetrovatelia ju postriekali chemickým roztokom a krv z nej stielkla. Optrne ju uložili do igelitového vrecúška na dôkazy, a dali do sterilnej krabice. Potom opäť uzatvorili poklop, a zašróbovali závity. Zapli pumupu, a pokračovali v odsávaní. Po niekoľkých sekundách sa policajto naskytol pohľad na ruku, čo kŕčovito stískala nôž. Na predlaktie, z ktorého trčala veľká, dutá ihla na odber krvi. Cez ochabnutú kožu na ruke, bolo vidieť skoro až na kosti. Nôž v päsťi bol v útočnom držaní a Terric usúdil, že ním chcela niekoho napadnúť, alebo sa ním bránit. Po chvíľke čakania sa tekutina z vane úplne vypumpovala, a na dne bola nahá mladá žena. Cez ovisnutú kožu boli vidieť všetky detaily jej kostí. Celá tvár, i kľúčna ksť bola bez tvaru, bola nimi akoby vystužená. Jeden z vyšetrovaťeľov z vyschnutého tela vytiahol ihlu. Opatrne ju chytil a potom pomaly ťahal von z ochabnutej ruky . Na ktorej bolo vidieť, ako sa pozostatkami ruky prediera hrubá ihla. Johan, službu konajúci patológ vytiahnutý predmet pedantne uložil do vaku a dal k ostatným nájdeným predmetom. Potom do brucha obete urobil malú dierku a do pečene zaviedol špecílny teplomer. No ručička na stupnici stále ukazovala nulu.

„Neviem určiť čas smrti podľa tepolty pečene, pretože telo bez krvi nevykazuje žiadne známky tepolty. Ale podľa toho, že krv vo vani sa ešte nezrazila odhadujem smrť na asi tak deveť, až desať hodín v noci. No neviem to presne, vo vani môže byť aj nejaký chemický prípravok, ktorý by mohol tento proces trochu urýchliť, napríklad šampón, alebo nejaká pena do kúpeľe. Doneste mi to telo do pitevne, a čo najskôr! Kým sa krv úplne nezrazí, lebo potom bude vyšetrovanie o dosť ťažšie. Švihnite si s tým!“

Dodal, a začal si baliť náčinie. Ďalší vyšetrovatelia telo vliožili do čierneho vaku a naložili na kovový nosič. Zodvihli ho zo zeme a zaniesli do dodávky pred domom. Vonku stále sveitil nádherný mesiac a na koži bol cítit príjemný lentý vánok pofukujúci sem-a tam. Cez okná domu bolo vidieť blikajúce svetlo neúnavných fotoaparátov a neónikov. No po necelej hdine ten zmätok svetiel upadol a dom sa vyprázdnil. Vyšetrovatelia uzavreli okolie bytu i jednotlivé izby žltou páskou. Zbalili si veci, nasadli do áut a opustili miesto činu...

2 Kapitola: Pri pohári tequily

Vtedy už bol Terric dávno doma a snažil sa zaspať. Ležal na koženom gauči a neustále sa prevracal , pričom zo seba zhadzoval prikrívku. Zakaždým sa zdvihol, a napravil ju. Potom si opäť ľahol a pretrel si oči. No ani po hodine boja s prikrývkou sa mu nepodarilo zaspať. Porazený nepoohodlnou prikrývkou sa rozhodol pusit televízor. Ospato sa postavil z gauča a zývol. Podišiel k stolíku v strede izby a schytil ovaládač pričom drgol do pohára s vodou. Pohár sa zatackal, no voda v ňom a nerozliala. Stlačil tlačidlo a veľká obrazovka na druhom konci izby sa rozsvietila. Rozpačito prepínal medzi jednotlivými kanálmi, no ani jeden ho neupútal na toľko, že by ho nehal pustený dlhšie, ako na pár sekúnd. Vrátil sa späť ku gauču a sadol si na prepotenú pohovku. Oprel sa a tupo hľadel na žiarivú obrazovku, ktorá mu bila do očí. Po pár minútach morenia ostrým svetlom televízora sa mu konečne podarilo zaspať. Oči sa mu pomaly zatvárali, a on sa ponáral do hlbokého spánku. Ešte posledý krát zývol a potom ho pohltil spánok...

„Cŕŕŕn, Cŕŕŕn....“

Po niekoľkých hodinách bezsenného spánku ho prebudil prenikavý zvuk budíka. Pomaly otvoril oči a načiahol rukou smerom k budíku. Nahmatal tlačidlo a vypol ten otrasny zvuk. Opäť si pretrel oči a postavil sa. Prechádzal dlhou chodbou do kúpelne a každým ďalším krokom sa prebúdzal. Vošiel do kúpelne a rozostrel záves na okne. Do tmavej izby prenikol hrejivý lúč práve vychádzajúceho slnka. Nádherný pohľad na mesto pri východe slnka ho očaril natoľko, že sa skoro zabudol umyť. Bolo to prekrásne, celé mesto bolo v oranžovom odtieni a za ním bola vidieť obrovská žeravá guľa-slnko... Otočil kohútikom a z vodovodu vytriskol úzky pramienok studenej vody. Nabral si z nej a premyl si tvár. Znovu pootočil kohútikom a vrátil sa do izby. Vošiel do obývačky a otvoril ešete vždy vŕzgajúcu komodu v rohu. Vybral z nej čierny oblek a hodil ho na gauč. Zatvoril skriňu a začal sa obliekať. Dal si bielu košeľu a dôkladne zaviazal čierno-bielu kravatu . Obliekol si aj nohavice a okolo pásu zapol kožené púzdro na zbraň. Nahol sa nad stolík a vzal z neho pohár vody. Napil sa a zaniesol ho do dresu v kuchyni. Potom išiel do chodby a postavil sa pred malú skrinku pri stene. Otvoril ju a vybral z nej zväzok kľúčov. Obul si topánky pohodené na zemi a otvoril dvere. Odišiel z domu a zamkol za sebou. Zbehol pred čižiak a nasadol do auta. O necelú hodinu došiel do centra a potom zamieril k policajnej stanici. Zastavil pred hlavnou budovou a vystúpil z auta.

„Nazdar..“

Prebehol po schodoch do budovy pričom pozdravil kolegu, ktorý práve vychádzal von. Otvoril dvere a ocitol sa v hlavnej chodbe. Po ceste zbadal zadržaného, ktorý v sprievode ďalších dvoch policajtov prechádzal okolo. pokracujem neskor....