Blood of moon

Bola tichá a pokojná jesenná noc, všade na vôkol vládlo ticho iba tmavý les plný nočných zvierat priam hýril životom. Ja som sa v pohodlí mojej izby pripravoval na akciu, obliekal som si vojenskú vestu, a popri tom počúval, ako vonku šuchotá lístie na stromoch. Na krk som si dal retiazku, s príveskom v tvare kríža a nápisom za lásku a pukol si kosti v prstoch. Potom som si obul dlhé čierne vojenské čižmy a zašnuroval ich. Pozrel som sa na fotku môjho kamaráta, ktorý zomrel v akcii proti rebelom, a povedal:

„Pomstím tvoju smrť Jimi!!!!“

Postavil som sa, a podišiel k coeľovej skrinke. Ešte vždy vŕzgajúca zhrdzavená skrinka, na ktorú som cez dlhé noci v tejto kasárni vyril svoje meno. Terric Mays, vždy, keď som z nej išiel vybrať to čo som ešte nikdy nepoužil, prečítal som si moje meno vyrité v hrdze, a uvedomil si, že ak by som nezabil môjho nepriateľa, urobil by to on. Otvoril som ju, a vybral z nej nôž, bol to obyčajný lovecjký nôž, s drevenou rúčkou obalenou kožou, mal čepeľ ostrú, ako britva. No aj keď som ho ešte nikdy na človeka nepoužil, brával som si ho na každú akciu s vedmoním, že raz ho potrebovať budem. Prešiel som rstom po jeho tenkej ostrej čepeli, a potom ho opatrne zasunul do púzdra na opasku. Zatvoril som svoju starú, dobrú skrinku, a odišiel z izby. Otvoril som dvere od izby, ešte posledný krát sa pozrel na fotku môjho nebohého priateľa, a potom zatvoril dvere, a vybral sa za veľiteľom. Prechádzal som dlhou bielou chodbou, a predstavoval si, ako zomrel Jimi. Pred očami sa mi premietla celá jeho smrť. Ako sme išli po hore hľadajúc skrytého nepriateľa, bol to sniper, veľiteľ nám povedal že je asi sto metrov pred nami smerom na juho-západ. Plazili sme sa jeho smerom, a počítali každý prejdený meter. Na dvadsiatom piatom metri sme začuli výstrel. No nešiel zo strany snipera, Jimi sa prikrčil, mi sme ostali ležať. Potom padli dva výstrely. Jeden od Jima, ktorý trafil nového nepriateľa na druhej hodine, a ten druhý bol od snipera, ktorý sa výstrelom prezradil. Postavili sme sa, a zostrelili snipera.

„Utekajte, krijem vás!!!“

Kričal Jimi. Rozutekali sem sa smerom na siedmu hodinu, a vtedy zmätok ustúpil, a ja som si všimol, že Jimi krváca. Otočil som sa a zakričal:

„Jimi, ja ta tu nenechám!“

„Choď Terric!!!!. Musíš ísť, ja tú cestu nezvládnem.“

„Nie!!!! Poď s nami, ja ťa odtiaľto dostanem!!!“

Potom sa nad nami zničoho nič zjavili nepriateľské vrtulniky, natočili na nás kanóny a začali pálit.

„Choď, lebo tu všetci zahynieme!!!!“

Kričal Jimi. Nemal som na výber, utiekol som ako zbabelec. Neskôr sme sa tam vrátili, jeho telo bolo zohavené na nerozpoznanie. Podľa lekárskej správy, okrem tej od snipera jeho telom presvišťalo ešte ďalších osemnásť guliek.

„Terric, Terric!!!“

Z mojej predstavy ma prebudil veliteľ.

„Áno pane!?“

Otočil som sa k nemu, a salutoval.

„Pohov!“

Povedal, a ja som sa uvoľnil. Potom sme išli do plánovacej miestnosti, v ktorej okrem mňa bolo ešte zopár vojakov z jednotky alfa X. Bola tam premietačka, na ktorej veliťeľ začal premietať informácie o akcii. Ja som sa pohodlne usadil do drevenej stoličky, a počúval ištruktáž.

„V tejto oblasti sa náchdza nepriaťeľ!“

Povedal, a na premietanom obrázku ukázal oblasť.

„Musíme tam vniknúť v noci, aby sme neboli spozorovaný!“

„Podľa našich zdrojov z družice Hello3 sa tam ukýva najobávanejšia zbraň rebelov! Tank V80 s tepelným senzorom.“

Na premietačke posunul obrázok s cieľom.

„Našov ulohov, je preniknúť tam z južnej strany, podmínovať tank, a uniknúť do bezpečnostnej vzdialenosti, potom podať hlásenie, a odpáliť tank!“

„Tak im natrhneme rite!!!“

Dodal. My sme vsatli, salutovali a povedali:

„Áno pane!“

Veľitel povedal:

„Pohov! Rozchod!“

A my sme sa rozišli, a vybrali pre sa zbrane. Utekali sme k východu, kde už na nás čakal vrtulník. Ešte sme si zobrali M60ky, devinu, a tabletku s jedom, pre prípad, že by nás chtili. A potom sme mohli nastúpiť do vrtulníku. Keď som prechádzal poslednou chodbou, čo ma delila od vrtulníka, počul som, ako hučia mohutné vrtule môjho odvozu. Vtedy som si predstavil, ako hučali tie dva vrtulníky, keď Jimi pomaly umieral. Bol to iba taký záblesk spomienok, trvajúci sotva pár sekúnd, a potom som ho uvidel. Aj napriek tmavej noci, ho bolo vidieť, skoro ako v dennom svetle, pretože bol osvetlený svetlom mesiaca svietiaceho nám na cestu. Bol spn, a ja som mal na okmaih možnosť vidieť spn mesiaca v plnej káse. Zadíval som sa do neho, tak pútavo, že som z neho nemohol odtrhnúť oči. Bol nádherný. Bolo to akoby na oblohe svietila nejaká obrovská biela guľa. Potom som nastúpil, a stratil ho z dohľadu. Pomaly sme sa odlepili od zeme, a ja som začul zavíjajúceho vlka.

„Veď sú tam vlky, zožerú nás!!!“

Vyľakane skríkol Ray. Ray bol v alfa X nový, a toto bola jeho prvá akcia.

„Haú!!!“

„Hádam sa nebojíš vlkov, veď oni ťa len zožerú!!“

Smial sa z neho Max, Max tu bol tiež nový, prestúpil k nám práve v ten ďeň z jednotky beta X.

„Nerob si z neho srandu ty by si bol tiež posratý, keby sa na teba vrhla celá svorka vlkou!“

Povedal som, a on sa schladil. Zrazu vrtulník začal spomaľovať. A potom úplne zastavil.

„Dobre dievčatá, je čas na zoskok!“

Povedal pilot, a otvoril nám zoskokové dvere. Boli sme asi osem metrov nad zemou, preto bol zoskok voľným pádom síce nebezpečný, ale najtichší. Najprv išiel Max, predklonil sa, a skočil. Potom som následoval ja. Pozrel som sa dole a uvidel , ako Max uteká smerom k veľkému stormu na štvrtej hodine. Predklonil som sa, a skočil za ním. Padal som asi jeden a pol sekundy potom som dopadol na zem, aby som szlmil náraz, urobil som kotrmelec do boku, a rozbehol sa za ním. Potom zoskočili aj ostatný, a z poza sromu s pomocou ďalekohľadu s nočným videním sem skontrolovali okolie. No na naše prekvapenie tam nikto nebol. Podľa inšturktáže mal byť tank uložený v starom opustenom sklade, dvesto metrov pred nami. Veľiteľ vedel, že som najskúsenejším členom skupiny, a preto velenie v teréne vždy nechal na mňa.

„Dobre rozdelíme sa na dve skupiny: skupina A, a skupina B!“

„Skupina A pôjde prvá, preskúma priestor, a zlikviduje nepriateľov!“

„A skupina B podmínuje tank!“

„Do skupiny A bude patriť Max, Ray, Jack a ja!“

„A v Béčku budú Jerry, Erick a Hanz!“

Rozkázal som, a oni povedali:

„Áno pane!“

„Dobre tak ideme!“

Povedal som, a spustil akciu.

„Max, Ray, Jack držte sa za mnou!“

Postupovali sme pomaly a mierili na objekt do ktorého sme sa mali dostať. Krili sa na vzájom. Ani po sto metroch sme nezaznamenali žiadny pohyb.

„Možno si odskočili na kávičku!“

Srandoval Max.

„To si teda nemyslím.! Niečo mi tu nehrá!“

Povedal som a postupoval ďalej. Snažil som sa byť opatrný, lebo tu možno boli aj míny... Zrazu som z blízka začul výstrel.

„Deviata hodina, kryte sa!“

Zakričal som, a prikrčil sa.

„Čo blbnete!“

Spýtal sa Max, ktorý vystrelil do vzduchu.

„Mohol si nás zabiť, čo ak by to začuli!?“

Skríkol som naňho.

„Keby tu niekto bol už by po nás srieľali.“

„Nechápem, ako nám sem mohli dať takého debila, ako si ty.“

Začudovane som povedal.

„Dobre, tak to tu poďme omrknúť!“

Povedal som a ďalej postupoval k skladu. Po ďalších päťdesiatich metroch sme sa opäť skontrolovali okolie, a potom išli rovno k skladu. Prešli sme ďalších štyridsať metrov, s tepelným senzorom kontrolovali budovu. Tepelný senzor nič nezaznamenal, a tak sme sa vybrali dnu. Pred nami stáli veľké oceľové dvere.

„Ray, Jack postavte sa sem, keď tie dvere otvoríme budete nás kriť!“

„Max ty poď somnou, si síce poriadny idiot, ale si asi najskúsenejší z nich.“

Rozkázal som, rozohnal sa, a vkopol dvere... dvere vyleteli z pántov a spadli na zem, prikrčil som sa, a som sbraňov namierenov pred seba sa pomaly plížil tmov. Na cestu mi svietil Max baterkou.

„Je to čisté, a po tanku neieje ani chýru, ani slychu!“

„Asi je to celé podvod. Oznámime to veľiteľovi!“

Povedal som, a z vesty vybral vysielačku.

„Pane,...“

„Kde sa nachádzate vojak?!“

Ozvalo sa z vysielačky.

„Sme v tom sklade...“

„Dobre, počkajte tam. Príde pre vás vrtulník.“

„Ale pane, ten tank tu.....“

Volajúci zložil. Zatial čo my sme sa snažili nadviazať kontakt s veľiteľom. Genrál Jan spúšťal akciu wolf.

„Pane, môžeme spustit akciu!“

Rozprávali sa dvaja veľitelia.

„Tým beta X. Spúštam akciu wolf!“

Povedal generál Jan, a muži z jednotky beta X vyzbrojený samopalmi a uspávacov puškou sa rozbehli smerom k jaskyni v lese. Týto ôsmy vojaci sa opatrne plížili hustým krovím, mierili pred seba, a navzájom sa krili. Postuovali opatrne, a pomaly. Boli vo formácii klín. Po sto metroch plýženia došli k hustému kroviu vysokému niekoľko metrov.

„Nezabudneite, musíme ho nahnať do tej pasce!“

Povedal major Gas, a ohrnul krovie....Pred nimi stál obrovský napoly vlk, a napoly človek. Vojaci s úžasom a strachom v očiach pozorovali toto hrôzostrašné stvorenie. Netvor vysoký tri metre obhrýzal ľudské telá, ako by to boli nejaké drevené špáratká. Zrazu prestal.....Odhodil telo....otočil sa na vojakov, a zreval. Major gas zamieril na krk toho monštra a vypáslil tri výstrely. Z mohutných tepien vlkolaka vystriekla tmavá, mútna krv a oprskala vojakov. Jeden z nich zobral uspávaciu pušku a vystrelil do vlkolaka náboj. Trafil mu ho do nohy. Vlkolak si z chlpatej nohy vybral náboj, a ešte mocnejšie zreval. Svojou obrovskou rukov Udrel do Gasa, tak že mu pazúrmi roztrhal krk, i celý hrudník. Z jeho rany vystrekla krv, vojaci sa rozutekali k pasci na druhej časti lesa. No no vlkolak bol príliš rýchly, a jedného z nich dohnal. Skočil na vojaka, zhodil ho na zem, a začal ho hrýsť. Posledné, čo vojak ležiaci na zemi cítil bol odporný pach zo zbytkov nestrávených tiel, a kúskou kože v papuli tohto monštra. Potom mu zahryzol do hlavy, a začal šklbať jeho krkom. Vojaci, čo sa vlkolaka snažili zaujať strieľaním do vzduchu ešte z diaľky počuli, ako praskajú jeho stavce, a žalosný krik ich kamaráta. Potom trhol jeho ešte vždy krvácajúcou vlavu, a vytrhu ju. Postavil sa a rozutekal sa za ďalšími.

„Alfa X, máme problém pomôžte nám!, prepínam“

Hammi, sa snažil zavolať pomoc cez vysielačku, no kým stihol stlačit gombík na odoslanie správy zjavil sa za ním vlkolak. A rukou po ňom bachol tak, že mu pomliaždil tretinu kostí v tele. Potom hammiho nadvihol, a holi do ostatných vojakov, ktorý po ňom neprestajne strieľali. Dvaja z nich zomreli pod ťažkým telom svojho kamaráta na vnútorné krvácanie, a tý štyria bežali k pasci ďalej po tmavom hustom lese, počuli, ako pod ich nohami praskajú konáre, a ako kdesi v diaľke dupoce vlkolak. Zrazu sa pred nimi objavili ďalší dvaja troj metrový vlkolaci. Jeden z nich vrazil do brucha vojakovi svoje dlhé, a ostré paúry, a zodvihol ho asi meter nad zem. Potm sa rozohnal, a šklbavým pohybom mu odhryzol hlavu. Jeho telo odhodil, a vrhol sa na druhého. Druhý vlkolak schytil ďalšieho vojaka, za ruky a nohy, a potom mocne potiahol, až mu pukli všetky kosti v tele, trhol a roztrhol ho na poly. Všade na vôkol lietali jeho ešte vždy krvavé vnútornosti, no on sa ešte vzoprel, a svojou devinou mu strelil do oka, vlkolak pustil obidve časti jeho tela, a zreval. Horná polovica vojaka, sa ešte stále snažila zabiť vlkolaka, a s posledných síl strieľala do jeho tmavých očí, až kým nevykrvácala. Posledný vojak sa ešte pokúsil nahnať vlkolaka do pasce , no v tom mu zabránil ten, ktorého sa snažili dostať do pasce, ako prvého. Vlkolak sa rozohnal, a buchol do neho takou silou, že vojaka odhodil od stromu, a on sa napichol na konár. Vojak bezdycho hľadiaci na svojho vraha pomaly ale isto umieral. No vlkolak ho aj tak podrezal svojimi mohutnými pazúrmi. A tým trošku skrátil jeho trápenie.... Vtedy sa už netrpezlivý Max hral so svojou striebornou devinou, a spieval si pesníčku. Zrazu Ray opäť začul zavíjať vlka, no nebol to vlk, ale vlkolak, ktorý práve zabil celú beta X.

„Vlky určite nás zožerú...!“

Povedal vyľakane.

„Neboj sa Ray, sme tu v bezpečí...“

Upokojoval som ho.

„A že ja som idiot!!!“

Zamrmlal Max.

„Toto sa mi nepáči!“

Povedal som.

„Zavolám veľiteľovy ešte raz!“

Dodal som, a zapol vysielačku. No na stanici na ktorej mal byť veľiteľ bolo ticho. Vo vysielačke bolo počuť iba šum stromov. Pri vyseilačke na druhej strane linky nikto nebol. Bolo tam iba zopár mŕtvych tiel, a kopa krvi. No ja som to nevzdával. Stále dookola som opakoval:

„Tu je alfa X, sme v sklade, prepínam.“

No zasa sa ozval len šum stromov.

„Tu je alfa X ozvite sa, sme v sklade!“

Nevzdával som to.

„Nchaj to tak, nikto tam nieje!“

Kričal Max..... Zrazu sa z vysielačky ozvalo:

„Pomôžte mi! Pomóc, akcia wolf sa nepodarila.!“

Volajúci mal hlas, akoby umieral....

„Aká akcia wolf, čo sa vám stalo?“

Naliehal som.

Zrazu sa na druhej strane ozval hrozný rev vlka. Bol to vlkolak. Zatiaľ čo ja som sa snažil skontaktovať pomaly umierajúceho vojaka. On svoju prácu dokončil, a volajúceho zožral.

„ Ááááááááááááá“

Ozývalo sa z vysielačky. A potom bolo počuť iba praskot kostí.

Musíme vystopovať vysielačku podľa gps. Svitlo mi v hlave. Vybral som gps, a zadal údaje, a frekvenciu vysielačky. Koliečko, kurzor na vyhľadávanie vyhľadal vysielačku, a potom sa zameral na bod, kde sa vysiealčka nachádzala. Na bod kde sa sústreďovalo najviac vĺn.

„Je to tam niekde, v tamtom lesíku!“

„Ideme sa tam pozrieť!“

Povedal som, a vybral som sa smerom, ktorý mi určilo gps. Išli sme asi dvadsať minút tmavým lesom, stále sme sa otáčali za zvukmi vychádzajúcimi zakaždým od inakadiaľ. Kdesi v diaľke sa mihali tiene. Bolo to ako v tieňovom diadle. Vysoké stromy a kry nám našu cestu ešte väčšmi sťažovali. Stále sme mierili pred seba, svietili si na cestu baterkou. Po dlhých lesných chodníkoch sme sa konečne dostali k vysielačke. Bolo tam ticho, všade bola krv a vnútornosti vojakov. Vysielačka bola v ruke bez tela, z ktorej trčala ešte vždy krvácajúca zlomená kosť. Na strome bol napichnutý vojak s prerzaným krkom, po zemi sa váľali krvavé telá vojakov, na zemi sa leskli stovky nábojníc, a v blate boli stopy obrieho vlka. Bolo to to najhoršie, čo som za všetky tie roky videl.

„Asi budem vracať...!“

Povedal Ray so slabšým žalúdkom, a z jeho úst vyleteli zvratky, ktoré padali na ihličie. Všetkým sa nám nadvihovali žalúdky, iba Max pokojne žul žuvačku. Akoby mu to bolo úplne ukradnuté, že sú tu tie mŕtvoly.

„Ten vojak, ktorému pravdepodobne patrí tá ruka hovoril o nejakej akcii wolf...“

Povedal som.

„Áno, žeby ich prepadli kanibali s vlkmi?“

Dodal Ray. Zrazu sa k nám dotackal vojak. Zčuli sme praskunutie konára, a tak sme sa otočili, a namierili na ňho.

„K zemi, identifikujte sa!“

Kričal som na ňho.

„Som Gas, major Gas, nestrieľajte! Velil som týmto mŕtvym mužom z beta X“

Ticho povedal.

„Čo sa tu preboha stalo?“

Spýtal som sa.

„A vy ste kto?“

Opýtal sa.

„Terric mays, veliteľ skupiny beta X, toto sú moji muž!“

Povedal som, a ukázal na nich.

„Tak čo sa tu stalo?“

Naliehal Ray.

„No, mali sme nahnať vlkolaka do pasce, ale nejako sa to vymklo kontrole, a zabil väčšinu našich mužov.“

„Vlkolaka,.... do pasce....?“

„Robíte si zo mňa srandu....?!“

„Nie nerobím, myslíte, že by človek , alebo vlk takto vyzabíjal beta X?!“

„A my sme tu potom na čo?! Lebo naša pôvodná úloha, asi ozajstná nebola, v tom sklade nije ani noha!“

„Áno máte pravdu, vy tu nieste kôli tanku, ani kôli nepriaťeľom! Boli ste tu kôli tejto acii na vlkolaka s krycím názvom wolf. Boli ste ako záloha, keby sa ničo posralo! No nevyšlo to, vlkolak nám zabránil privolať vás, bol príliš rýchly.“

„Prečo ste ho nzabili?!“

„Nešlo to, keby tam bol iba ten jeden ako podľa plánu..... No potom tam došli ďalšie dva, a nemali sme šancu!“

„Musíme zavolať veľiteľovy, lebo ak nás tu nájdu neprežijeme to, ale cez ďeň sme tu v bezpečí.“

„Zavolám mu!“

Povedal som, a vytiahol vysielačku z koženého púzdra. Otočil som količkom na ľavej strane vysielačky, a naladil frekvenciu na 120,5/3. To bola frekvencia veľiteľ stva.

„Tu je alfa X, dostali sme sa do ťažkostí, potrebujeme pomoc!, prepínam.“

„Tu je veliteľ Raynolds, ohláste svoju polohu!“

„Sme sto kilometrov južne od Montagicu!“

„Dobre pošlem pre vás vrtulník, ale nedostane sa až k vám, budete musiet prejsť až k jazeru Alaj, ktoré sa nachádza asi ďesať kilometrov na západ!“

„Rozumiem pane!“

Zatiaľ čo my sme sa chystali na cestu k Alaju sa náš veliteľ hádal s Raynoldsom.

„Nemôžete z nich len tak urobiť návnadu!“

Skríkol veľiteľ. Raynolds vytiahol zbraň, a povedal:

„Ale môžem, viete v stávke je oveľa viac, ako vaša posraná jednotka alfa X!“

„Vy sukin syn!!!“

Vzoprel sa mu veľiteľ.

„Je mi ľúto!“

Povedal Raynolds, a namieril mu na hlavu.

„Čo urobíte?! Zastrelíte ma!?“

Veliteľ sa nedal odradiť.

„No urobte to strieľajte!!!“

„Ako si prajete!“

Povedal, a stlačil spúšť. Po dlhej bielej chodbe sa ozýval výstrel, veľiteľ si ešte z posledných síl urobil z prstov pomyselnú zbraň, namieril na ňho, a povedal:

„Bum...!“

Potom skonal.

„Ako ďaleko to ešte je?!“

Spýtal sa unavený Ray.

„Ešte asi tak desať kilometrov...“

Povedal som. Zrazu Gas zastavil...

„Jazero Alaj, ďesať kilometrov západne! Veď to je tá pasca tam sme mali nalákať toho vlkolaka!“

„K jazeru Alaj, to ste chceli pred ním utekať desať kilometrov?!“

„Nie, my sme ho mali nahnať, dole na takú lúčku, my by sme sa stratili, a vlkolak by bežal za autom.“

„Určite je to pasca, verte mi!“

Povedal.

„Pasca, keby to aj bola pasca, čo chceš robiť, nechať sa ním zožrať?!“

Kričal som na ňeho.

„Nie, stačí, ak tu vydržíme do svitania, potom budeme v bezpečí. Cez ďen sa premeniť nemôže!“

Obhajoval sa.

„Má pravdu, musíme vydržať do svitania, sú to už len dve hodiny, to prežijeme!“

Povedal Max.

„Dobre, utáboríme sa tu niekde, celú cestu sa obzerajte, a kryte si chrbát!“

Rozkázal som, a pobrali sme sa ďalej. Bola tma, okolo nás praskali konáre stromov, tiene sa knísali, z diaľky sme počuli zvuky....Došli sme až na tú spomínanú lúku. V tráve boli počuť lúčne koníky a na zemi boli stopy od pneumatík.

„Koľko ešte?“

Spýtal som sa.

„Hina, hodina a pol.“

Odpovedal som.

„Gas!?“

Povedal mu Max.

„Áno?“

„Vás ten vlkolak nenapadol!?“

„Napadol, schytal som to, ako prvý, kam tým smerujete ?“

„Nikde, ja iba len, že ak vás napadol, tak kde máte ranu?“

„No poškriabal ma na krku, a potom som omdlel.“

„Na krku?! Tak na krkru hovoríte, tak kdemáte krv?! Alebo sa vám hlboká rana od pazúrov zahojila za pár hodín“

Povedal, a zavietil mu na krk baterkou.

„Máte tu veľkú, zahojenú jazvu. Akoby ste ju tu mali už sapoň týždedeň.“

„Ja toho o vlklakoch moc neviem, ale kdesi som počul, že ak vás vlkolak poškriabe, a vy to prežijejte, na ďalšiu noc budete rovnako zasraný vlkolak, ako ten, čo vás poškriabal.“

„Čo tým chete povedať.?! Že ja som vlkolak?“

„Nie tak celkom, ale môžeme to ľahko zistit!“

Povedal.

„Max, požičaj mi ten tvoj nôž!“

„Načo?!“

„Iba tak!“

Vytiahol som z koženého púzdra nôž, a hodil mu ho.

„Chytaj!“

Povedal som, aby ho chytil.

„Ďakujem“

Zobral ho, a porezal si s ním dlaň, krátkym, ľahkým rezom prerezal kožu, a z ruky sa mu valili pramienky krvi.

„Dobre, teraz ty Gas, daj sem ruku!“

„Ja si svoju ruku rezať nedám!“

„Ale dáš!“

Skočil na ňho, a pritlačil ho k zemi.

„Mňa osierať nebudeš!“

Povedal, a porezal mu ruku. Potom z neho zišiel, a postavil sa vedľa, utrel môj nôž do vesty, a hodil mi ho späť.

„Teraz chvíľku počkajte!“

Povedal, a svoju i Gasovú ruku nechal iba tak voľne vo vzduchu. Po piatich minútach sa z Maxovej ruky stále valila krv, a tá Gasová rana bola už skoro zahojená.

„Čo to do riti je?!“

Spýtal som sa.

„Dámi a páni, predstavujem vám regeneráciu!“

Povedal a ukázal im jeho ruku.

„A to nije všetko, ďalšú noc sa premení na vlkolaka, a vštekých nás tu pozabíja.!“

„Navrhujem zabiť ho hneď teraz!“

Namieril na ňho zbraň.

„Hou, hou, hou dnes nikoho nzabiješ.“

„A čo, chceš, aby nás tu všetkých pozabíjal!“

„Tak ho aspoň priviažme!“

Naliehal.

„Dobre, priviažeme ho o strom!“

Povedal som, a vybral z vaku lano, čo sme zobrali z toho pohrebiska.

Jack a Max ho pritlačili k stromu, a ja som ho priviazal. Najprv som mu zviazal ruky, potom som mu lano previazal cez nohy, a nakoniec som mu z lana urobil slučku okolo krku.

„Už svitá!“

Nadšene povedal Ray.

„No hurá, a teraz čo?“

„Musíme dojsť k jazeru Alaj do západu slnka, privoláme vrtulník a vypadneme z tejto diery!“

Zobrali sme veci, a vybrali sa na cestu.

„To ma tu necháte na pospas vlkolakovi?!“

„Na pospas! Ten sa ťa ani nedotkne, veď už si v svorke!“

Dodal Max, a odišli sme.

Prešli sme cez lúku asi dva kilometre, až sme došli k rieke. Bola to celkom obyčajná rieka, v ktorej zapadol vojenský nákladiak. Vojaci sa chceli napiť,....

„Nepite to, tá voda je kontaminovaná krvou a benzínom z auta, ak sa napijete, nemusíte skončiť dobre!“

„Pôjdeme smerom toku tejto rieky, podľa gps je to rieka, ktorá sa vlieva do jazera Alaj.“

Rozkázal som, a pokračovali smev ceste. Bol krásny slnečný ďeň, slnko nám vrhalo horúce lúče na chrbát, a my sme ďakovali bohu za každý chladný vánok, ktorý nám spríjemnil pobyt v tesnej, hrúcej uniforme. Boli sme spotený, špinavý, hladný smedný, vyčerpný, no ak by sme zastali, je možné že by sme horami Montagicu , za ktorými bolo akoby ukryté jazero Alaj neprešli do západu slnka, a to by znamenalo istú smrť. Bolo to, ako maratón. Prešli sme ďalších sto metrov, zistili, že tá rieka ide cez asi päťdesait metrový vodopád. Okolo nás bola panenská príroda, krásne hory, lúky, vodopád, no nás to vôbec netešilo, boli by sme oveľa radšej za nejaký pohár vody, a krajec chleba.

„Musíme ten vodopád zlaniť! Inú cestu nevidím!“

„Ale jediné lano, čo sme mali sme použili na zviazani Gasa!“

Poznamenal Jack.

„Tak to bude prúser, musíme sa nejako dostať cez ten vodpád, a dúfať, že sa k tomu zasranémuu jazeru dostaneme ešte pred zotmením, pretože inak bude táto cesta zbytočná!“

„Ten vodopád obídeme, jee to síce kilometer viac, ale je to jediná možnosť, alebo sa chcete vrátit, a odviazať ho“

Proti môjmu plánu nepadli žiadne námietky, a tak sme obišli vodopád. Prešli sme cez ďalšiu lúku, až sme došli k skalnej štrbine.

„Musíme sa vyškribať až dole, to zvládne´me!“

„Ste si istý veliteľ?!“

„Musíš v to veriť!“

Povedal som, a hodil dole vak. Najprv som si nohy zaprel o jendu stranu štriny, potom som sa chrbtom zaprel o druhú stranu, a začal zlizať, tak, ako nás to učili v škole. Posunul som nohy, a hneď na to chrbát. Nohy, chrbát, nohy chrbát, nohy..... A tkto pomaly som zliezol celú štrbinu.

„Je to bezpečné, poďte!“

Zakričal som na tých, čo čakali hore, a oni išli za mnou.

„Tak vidíte, sme dole, a nepotrebovali sme k tomu ani lano.!“

Poznamenal som, keď boli všetci dole.

„Au...“

„Čo je?!“

„Nič, štípe ma hmyz!“

Povedal Ray.

„Koľko ešte?“

„No ešte štyri kilometre, ale cez tamtú horu, a cez tú jaskyňu, ja odhadujem tak hodinu, dve cesty.“

„To nieje až také zlé.“

„No do deviatej by sme tam mali dojsť!“

Potom sme prešli, popri vodopáde, a po tristo metroch sme sa opäť ocitli pred horou. Bola vsoká asi tisíc metrov, a vtedy sme si uvedomili, že by bolo šialenstvo prejsť cez horu. No vtedy mi v hlave svitla nádej. Pozrel som sa do gps, a na mape uvidel, cez horu nejaký divný chodník, bola to stará baňa. Jedinou možnsťou, ako prísť ku jazeru ešte pred zotmením, bolo prejsť cez baňu. Bolo to riskantné, lebo baňa mohla byť stará, aj sto rokov, a v boh-vie akom stave, no za to risiko naše prežitie stálo. Radšej umrieť v bani pod balvanmi, ako byť zožraný zaživa. Max zobral baterku, a zasvietil na cestu, pozrel sa do diaľky, no moc toho nevidel, bol to iba dlhý tunel, zatiaľ bez konca. Potom sa lúče svetla baterky upriamili na mŕtve telo, ležiace, pri stene. Vošli sme do bane, bolo tam plno prachu, a mŕtvych tiel. Podišiel som k telu, a skontroloval tep priložením ruky na krk. No nič som necítil, v jeho žilách už krv nekolovala. Vedľa neho ležala zbraň. Bola to upravená m60 s grnátometom. Zobral som ju do ruky, a odistil zásobník.

„Cvak, cvak!!“

Zvuk z knoflíka na odistenie zbrane vyvolal po bani dlhú ozvenu. Tá zbraň bola odľahčená, na konci hlavne bol ostrý strieborný hrot, a v jej zásobníku boli strieborné náboje. Bolo to ako z nejakého amerického filmu o vlkolakoch. No teraz sme mali možnosť vydieť to naživo. Zbraň som si dal do ruky, a zasvietil svetlo, čo bolo pripevnené, ľavej strane zbrane. Bolo to veľmi silné svetlo, skoro, ako reflektor. Otočil som jeho lúče na vojaka, a na jeho veste sa leskol pozlátený štítok s nápisom Hell Sword.

„Hell Sword, pekelný meč. Veď to je muž generála Raynoldsa, čo tu jeho muži s takouto výzbrojou robili?!“

Zamrmlal som.

„No čo asi, lovili vlkolakov!“

Povedal Max.

„Myslíš?!“

„A čo si si myslel, že s tou parádou natáčali film?!“

„Ja neviem, je to naozaj divné.“

Dodal som, a pokračoval v ceste. Prešli sme ďalších sto metrov starov baňou, a potom zastali....

„Čo sa deje pane?!“

Spýtal sa Ray. Dal som mu pred ústa ruku, so znamením buď ticho.

„Hovorte potichu, a nerobte žiadne prudké pohyby!“

Rozkázal som. Max upriamil svetlo baterky na strop.... Na strope boli dole hlavou zavesené netopiere, ktoré svetlo prebudilo z pravidelného denného spánku, a začali lietať, škriabať nás, škriekať. Max po tých beštiách tri krát vystrelil, a napokon povedal:

„Nažerte sa olova vy svine!!!“

Rozospaté netopiere sa nedali dva krát prosit, a po Maxovom výstupe odleteli preč.

„Veď si to chudiatko nevyspaté zabil...!“

Ray zdvihol mŕtveho netopiera.

„Nemali ma srať!“

Dodal, a odpľul si. Po približne päťdesiatich metroch cesty sme dorazili až k veľkej stene, pri ktorej ležali ďalšie, a ďalšie mŕtvoly vojakov Hell Sword s unikátnou výzbrojou.

„No, a čo teraz?!“

Max zdvihol zbraň, čo ležala veďľa mŕtveho vojaka.

„To isté si asi povedali aj týto vojaci, keď sme došli.“

Povedal Jack.

„A tý tu aj zahynuli!“

Ray si pozrel fotku manželky, ktorú mal uloženú v medailóne, zavesenom na krku.

„Oni možno áno, ale my poznáme granát....“

„Ale to nemôžeš, zrujnuješ celú baň.....“

Nestihol som dopovedať vetu, a Max odistil granát so slovami

„Ups...!“

A potom ho hodil k stene.

„Ááááááá!!!“

Kričali sme, keď sme utekali, z bane. Neprešli sme ani dvadsať metrov, a zo zadu sme počuli hlasný výbuch granátu. Baňa sa síce trošku otriasla, no zostala stáť. A nám sa otvorila cesta von... Otočili sme sa, a uvideli slnečné lúče, čo z vonku vchádzali dnu do bane. Prekročili sme spadnuté kamene, a ocitli sa na čistinke, blízo jazera Alaj.

„Podľa gps je jazero alaj vzdialené už len kilometer.“

„Aký máme čas?“

„Tri hodiny, tridsaťtyri minút...“

Jack odpovedal.

„To si ešte stihnem pozrieť futbal!“

Nadchol sa Max.

„Zavolám veľiteľovy.“

Začal som vyberať vysielačku.

„Ale čo ak je to pasca, čo ak z nás naozaj chcú urobiť návnadu?!“

Odrádzali ma.

„A čo mám teraz urobiť?!“

Spýtal som sa.

„ Nick, ten pilot, zavolaj mu, nech pre nás príde!“

„Dobrý nápad.!“

Naladil som stanicu, a povedal:

„Nick, mohol by si pre nás prísť, sme v Montagicu, pri jazere Alaj, potrebujeme sa z tejto diery dostať do západu slnka, prosím, príď pre nás!“

Stlačil smo gobík, a správu odoslal. Po pár sekundách čakania sa z vysielačky ozvalo:

„Dobre, prídem pre vás, o pol hodiny som tam! Vydržte!“

Zložil som vysielačku, a sadol si na peň zoťatého stromu. Sedel som, čakal, rozmýšľal nad tým pochybným príbehom o bete X, o zbraniach Hell Sword, o stvorení, čo ich vyzabíjalo... A ako som tak dumal,..... Zrazu nám nad hlavami prebzučal vrtulník.

„Zapáľ svetlicu!“

Rozkázal som Maxovi a on z vaku vbral svetlicu. Potom ruku ponorli do vačku, chvíľkuprehraboval, a napokon z včaku vybral zlaatý koksák. Otvoril poklop na ňom a šktrol koliečkom na zapaľovanie. Zažal oheň, a podpálil ním svetlicu, ktorá ihneď sasvietila zelenkavým svetlom. Okrem silného svetla z dymovnice išiel aj hustý zelenkavý dym, ktorý Nick zazrel, a otočil vrtuník k nám. Zrazu sa krovie v diaľke ztriaslo, a zpoza stromov sa vynoril vlkolak.

„Veď si hovoril, že sa menia, iba v noci!“

Skríkol som, a pripravil si zbraň.

„Tento je nejaký iný!“

Max namieril na vlkolaka. No už bolo neskoro, bol príliš rýchly, rozbehol sa a skočil na vrtulník. Mocnými labami sa zachhytil o podvozok..... Vrtulník sa začal nakláňať pod obrovskou vhou vlkolaka. Nick sa to snažil vyrovanť. No mocný vlkolak rozbil okno kabíny pilota, a doškriabal mu celú tvár. Nikova ešte stále krvácajúca tvár padla na riadiacu dosku a vrtulník sa nekontrolovateľne rútil k zemi.....Zrazu spadol do jazera, z ktorého po jeho dopade vyprskla voda.

„Je po nás...!“

Poznamenal Jack. Podišiel sme bližšie k jazeru a pozrel sa na rozbúrenú hladinu. Po pár sekundách sa hladina upokojila, a ja som videl cez priezračnú vodu tohto rozľahlého jazera. Nevidel som až na dno, ale iba kúsok, meter pod hladinu. Zrazu išli na hladinu bublinky, a boli čoraz bližšie, a bližšie. Namieril som svoju uparvenú zbraň, a namieril na miesto, od kiaľ vychádzali....Z priezračnej vody sa vynoril vlkolak. Bol to moment prekvapenia, nečakal som to. Posledné, čo som videl bola jeho mohutná laba, torou ma ovalil po tvári, vystrelil som po ňom a potom počul ešte pár výstrelov od mojich mužov, krik, a pukot kostí. Oči sa mi pomaly zatvárali, nemal som sili ani pohnúť prstom. Potom sa mi oči zavreli úplne, aj ja som na pár sekúnd uvidel prázdnotu. Bola to nekonečná čierňava, vktorej neboli žiadne moje predstavy, ani sny. Bolo tam ticho a tma. No zrazu sa mi začalo rozjasňovať pred očami, najprv som videl iba tak hmlisto. No potom sa mi zrak upravil, a ja som uvidel vrtulník, čo nado mnou prelietal. Bol to armádny vrtulník s navádzanými raketami a guľometom. Iba zpomalene som počul zvuk jeho vrtulí. Bolo to akoby bol celý svet okolo mňa spomalený. Nemohol som sa ani pohnúť. Skúsil som zodvihnúť ruku, no akonáhle som sa odlepil od zeme, nejaká mocná sila ma k nej zasa priklincovala, a nedovolila mi pohnúť sa. Zrazu sa predo mnou objavili nejaký vojaci. Utekali rovno k nám. Dobehli, až k telám mojich mŕtvych vojakov a začali im kontrolovať tep. Až prišli ku mne. Nejaký černoch sa nado mňa skolil, a na krk mi priložil dva prsty. No ja som nevládal povedaťsni slovo.

„Je živí, on žije!!! Rýchlo lekára!“

Kričal nado mnou. Po chvíľke trápenia sa mi koečne podarilo zdvihnúť ruku.

„Nebojte, zachránime vás!“

Povedal, a dal mi ju zasa na zem. No ja som nemal ďalšej sily na zdvihnuti akejkoľvek časti tela. Chcel som rozprávať, no keď som to skúsil, z môjho zjazveného hrdla vyšiel iba akýsi šramot, šuškot.

„šmošjuš škfišnuš šnafšoš všlšoflach!!!“

Snažil som sa mu povedať, že Moju skupinu napadol vlkolak. No tomu čo mi vyšlo z hrdla som ani sám nerozumel. Potom ku mne došiel nejaký vojak so sluchátami na počúvanie srdca. Bol to beloch. Rozopol mi vestu a začal ma vyšetrovať. Počúval, ako bije moje srdce a potom mi zasvietil do očí silným svetlom.

„Je v poriadku, mal nejaký úraz, po ktorom odpadol. Do nemocnice s ním ísť netreba. O dve, tri hodinky bude čulý ako rybička!“

Dodal a odišiel.

„Mo-moj-moju-moju skupin-moju skupinu-...!

Konečne sa mi podarilo povedať vetu, ktorá sa aspoň trochu podobala na reč normálneho človeka.

„Čo tvoju skupinu?! Akú skupinu?“

Pýtal sma ma.

„Pr-Prepad!-Prepadol-Prepadol nás vlk-vlko-lkol-vklk...“

Nemohol som vyslovi posledné slovo.

„Vlkolak?“

Spýtal sa a ja som na súhlas prikívol. Potom mávnutím ruky zavolal dvoch vojakov s nosičom, a naložili ma, a odniesli k stanu. Keď sme tam išli díval som sa hore na oblohu, a videl oblaky, podľa sivastého sfarbenia smo usúdil, že sa schyľuje k dažďu. No ten som už nevidel. Akonáhle sme dorazili do stanu a oni ma položili na zem zaspal som. Toto bol spánok, naozajstný spánok, už žiadna čierňava, ani ticho, snívalo sa mi o jednej krásnej babe, že som sa z tohto ostrova viezol nejakou výletnou loďou a ona si opaľovala svoje krásne telo na lehátku. Bola to brunetka, s dlhými tmavými, lesklými valsmi. Mala náušnice, v tvare kruhou, a popíjala drink. Prisadol som si k nej, a a uvidel jej tvár. Bola to moja frajerka z posledného ročníka strenej školy.

„Ahoj Terko“

Tak ma vtedy volala.

„Ahoj miláčik“

Odzdravil som ju, a prisadol is k nej bližšie. Mala oblečené biele bikiny s modrým lemom, a krásne voňala, voňala, ako kvety......

„Dáš si?“

Z môjo krásneho sna ma prebuddil nejaký vojak, čo pri mne sedel. V ruke mal čaj, a čakal na moju odpoveď.

„Áno ďakujem.“

Napil som sa čaju, a pomysll si, ten chlap mal pravdu, spánok pomáha. Bol horúci, no kedže som bol veľmi smädný nedbal som na spálený jazyk, a pil vriaci čaj.

„Koľko som spal?“

Spýtal som sa, on pozrel na hodinky, čo mal na ruke pripevnené koženým pásikom, zamyslel sa a povedal:

„Kedže sme ťa našli o siedmej ráno, a teraz je štyri: dvadsaťosem usudzujem že si spal....“

„Spal som deväť hoín a dvadsať osem minút.“

Z údajov od vojaka som bleskurýchle vypočítal čas.

„To je na hovno, v škole, keď som mal niečo na jazyku, vždy ma niekto predbehol.... keď som išiel na vojnu, zdalo sa, že to už nikto robit nebude, a teraz my to robí, ten ktorý mi vďačí za život!“

„Sorry, nevedel som, že ti to vadí. A mimochodom, ako sa voláš?“

„Som Rasel.“

„Ja som Terric“

„A kedy ma odveziete do mesta?“

Napisem ppotom